OBJAVY či KRÁDEŽE, alebo NIČ NOVÉ POD SLNKOM

Už antická Sibyla (a ktovie kto všetko ešte pred ňou) povedala, že všetko tu už raz bolo. Inými slovami, všetci objavujeme veci už objavené a málokto si pamätá hoci len toho, kto tú vec objavil ako žeravú novinku naposledy.

Prečo o tom hovorím ?

V našom šermiarskom svete je tak trochu tradíciou prisvojovať si nápady a kopírovať aj celé predstavenia. Poviete si, ale veď ak niekto prinesie nejaký nápad, tak to už nikto po ňom nesmie robiť ?
Smie a bude.
Ide len o to, či to robí korektne, a v akej kvalite.
Principiálne je málo z toho, čo robíme chrániteľné právne. A morálne…?
V zmysle autorského zákona je naozaj chrániteľný vlastne len text a názov.

Ako teda postupovať ?

Ak vidím myšlienku, ktorá ma nadchla a chcem ju odkopírovať, je morálne opýtať sa tvorcu na súhlas a prípadne o pomoc pri realizácii a prípadne môžem práva od neho odkúpiť.

Ak ma myšlienka niekoho iného zaujme a cítim, že by som to vedel urobiť inak a myslím si, že zaujímavejšie, môžem to urobiť a len slušnosť káže zavolať dotyčnému a povedať mu, že som sa jeho dielkom nechal inšpirovať. Ambíciou by malo byť, aby sa nová mutácia nepodobala ako vajce vajcu pôvodine, a pokiaľ možno, mala by byť lepšia.

Na druhej strane je pravda aj to, že po uvedení niečoho nového na scénu po nejakom čase tá myšlienka „znárodnie“, čiže sa stane „kolektívnym majetkom“. Dá sa proti tomu namietať, ale sotva sa dá proti tomu niečo robiť. Skôr je možné byť hrdý na to, že môj vlastný nápad prešiel do všeobecného používania a že som teda viac alebo menej ovplyvnil šermiarske hnutie. Škoda len, že tie míľniky objavov nie sú zaznamenané – komu česť, tomu česť, pastierovi trúba.
Hovorím to takto preto, že ani nespočítam moje vlastné témy, či prínosy našich členov alebo ich kolektívne nápady, ktoré používa dnes už celá šermiarska obec.

Už tým, že sme boli prví, priniesli sme na „šermiarsky trh“ takmer každú tému, ktorú teraz iní prinášajú ako novinku.

Mali by sme preto mať výlučné právo na tie veci ?

Určite nie. Len by si azda práve tí, ktorí to užívajú, mali uvedomiť, že celý žáner je naše kolektívne dielo, kde jeden pridáva viac a jeden menej.
Týka sa to aj miest účinkovania:
Tovarišstvo účinkovalo už za hlbokého socializmu na Červenom Kameni. (Tam sme začínali!) Na nádvorí Starej Radnice sme robili Kultúrne letá v čase, keď ostatné skupiny ešte ani nestihli vzniknúť. Prevádzkovali sme bratislavské mestské hradby. Účinkovali sme v uliciach mesta, asi na všetkých námestiach, na plochách medzi domami sídlisk, na nábreží Petržalky, na Devíne sme dostali svoj prvý honorár od Slovkoncertu. Také hrady ako Bratislavský, Oravský, Trenčiansky, Spišský, či Krásna Hôrka sme mali „prelezené“ rovnako ako ruiny hradov a kaštiele po celom Slovensku. Otestovali sme si potenciál týchto miest a vyskúšali svoje sily v tom, ako a čím dokážeme nadchnúť divákov. Mali sme tam strelnicu, detského dreveného koníka, mučiareň a bohvie čo ešte. Prví sme na Slovensku robili Iai-do, orientálny tanec, živé bubny do sprievodov a ako hudobný podklad, prácu so zástavou a veľa iných. Myslíte si, že na základe toho máme na tieto hrady a účinkovacie nápady výlučné právo ?
Určite nie.
Aj preto, že všetky tieto miesta sme väčšinou opustili sami, pretože sme na nich alebo nenachádzali dosť silnú inšpiráciu, alebo, častejšie preto, lebo nebol zabehnutý model, ako urobiť účinkovanie na spomínaných miestach rentabilným. A nápady sme často priniesli z iných žánrov a zo zahraničia – hoci vždy sme mali ambíciu použiť ich inak a lepšie.
Tak je to ale aj s ostatnými skupinami.

Nikto nemá vlastnícke práva (pokiaľ nie je naozaj majiteľom) na žiadne zo spomínaných miest a umeleckých postupov. Platí tu vlastne to isté, ako pri kopírovaní predstavení, alebo pri konkurenčnom boji.

Čo je morálne a čo nie ?

Ak ma zákazník osloví na účinkovanie a ja mu udám cenu, aká je u nás v skupine obvyklá, a ak aj vďaka nej predstavenie získam, nedopustil som sa ničoho nemorálneho. Ak moja kvalita presvedčí zákazníka, aby ma chcel, tak som sa nedopustil ničoho nemorálneho.

Ak si však zistím za akú cenu robí pre tohto istého objednávateľa iná skupina a ja „podleziem“ ich cenu, alebo ak ich ohovorím (či už vo veci kvality vystúpení, správania, vybavenia, či poctivosti), ak si zariadim niekoho, kto ma u objednávateľa „pretlačí“, alebo sa mu inak votriem, tak moje jednanie nie je morálne.

Ak si predstavenie získam poctivo a zistím alebo pred, alebo potom, že som ho „vyfúkol“ kolegovi, ktorý ho inak pravidelne robí, môžem mu zavolať a povedať mu to.
Ak však viem, že už niektoré konkrétne miesto opustil, alebo že jeho stabilný objednávateľ sa s ním už rozišiel nie mojím pričinením (je jedno prečo), nevzniká mi ani morálna povinnosť mu niečo oznamovať, ani sa mu ospravedlňovať.

Verím, že väčšina skupín jedná takto morálne a rešpektuje aj hosťovacie práva. (Ak ma pozve iná skupina spoluúčinkovať a ich objednávateľ sa spýta, či pre neho urobím vystúpenie, podmienim to súhlasom a spoluprácou toho, kto ma pozval.)

O to viac ma mrzí, že sú medzi nami takí, ktorí nedbajú o to, že patria do rytierskeho spoločenstva, ani že ľudia mimo šermiarskeho sveta pozerajú na nás súhrnne podľa konania každého jedného bez rozdielu.

Obrátenou stranou mince sú potom obvinenia, ktoré sú podložené len domnienkami a neobchádzajú ani nás. Zachytil som kritiku, že sme Argyllu „zabrali“ hrad Devín.

Treba povedať, že svoj projekt účinkovania na Devíne sme hradu predostreli ešte pred viac než 15.- možno 20.-timi rokmi, ale vtedy nebola situácia (a ani my) zrelá na to, aby sa uskutočnil. A keď neskôr Argyll začal hrad využívať, nezazlievali sme im to. (Rovnako ako sme nezazlievali Havranom, že začali účinkovať na nádvorí Starej radnice, ktorá bola 8 rokov „našim územím“, pretože sme tam svoju činnosť ukončili a nemali sme ambíciu ju obnoviť.) Keď potom Argyll ohlásil koniec festivalu na Devíne, oslovili nás z Mestského múzea, či sa nechceme vrátiť k pôvodnému projektu a nám to v aktuálnej situácii vyhovovalo.

Naším cieľom na Devíne však od začiatku nebol festival, hoci nám to možno skupiny, ktoré chodili na festival účinkovať zazlievajú. Priznám sa, nie som priaznivcom festivalov, ktoré organizujú šermiarske skupiny.

Ak ho organizuje kvalitná skupina, vyčerpá sa tým a oslabí to aj jej vlastné vystúpenia, pretože pre samé organizovanie jej ostane málo času a energie na vlastné výkony. A samozrejme radi by sa „ukázali“, a teda netúžia po tom, aby ich zatienili ich hostia.
Ak je naopak organizátorom skupina výkonovo slabšia, je to tak trochu pýšenie sa cudzím perím – ostatné (najmä lepšie) skupiny jej vytvárajú „meno“.

Slabinou festivalov je aj to, že málokedy sa nájde toľko sponzorov, aby organizátori dokázali garantovať objednávanie tých najlepších. Spravidla sú trvale ekonomicky ohrození, a to ich tlačí k tomu, aby si zjednávali skupiny len podľa ceny.
Na druhej strane, ak niekto dokáže zorganizovať kvalitný festival, som prvý, ktorý im zatlieska (napríklad svojho času Žoldnieri na Červenom Kameni a iní, ktorých nedokážem vymenovať, lebo nenavštevujem festivaly systematicky), ale zatiaľ by som nechcel overovať, či aj my sme takí zdatní organizátori.

Zastávam názor, že je lepšie, ak festivaly organizujú mestá alebo sponzori, ktorí na to majú aparát a finančnú garanciu.

Vrátim sa však k domnienkam.

Ak ma priateľ alebo kolega „vytlačí“ z nejakej pozície, nemal by som ho hneď podozrievať z nekalých praktík. Lepšie, ako vytváranie domnienok, spravidla negatívnych, je zavolať mu, ako si to predstavuje a aké sú jeho postoje.

Aby sme nevideli smietku v oku blížneho svojho a prehliadali brvno vo vlastnom oku.

Kiež sa vždy priblížime k ideálu – a kiež neskĺzneme k pretriasaniu domnienok za chrbtom toho, o kom je reč.

en_USEnglish