Devastačný účinok zbraní

DEVASTAČNÝ ÚČINOK ZBRANÍ A JEHO VPLYV NA VÝKON ŠERMU
(Prednáškový príspevok pre šermiarske stretnutie TYRNHAW)



Vážení kolegovia, tí, ktorí ma poznajú vedia, aký je môj postoj k rôznym smerom a frakciám v šerme a pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú by som preto len v krátkosti chcel prejaviť úctu k ich príspevku do celkového poznávania predmetu „ŠERM“. Zároveň chcem zdôrazniť, že kritické poznámky nie sú namierené proti nikomu konkrétne, ale voči obvyklému deficitu v každom z nás.
Vybral som si tému „devastačné účinky zbraní“, pretože mám pocit, že je to tak trochu „popoluška“ v posudzovaní výkonu šermu a to vo všetkých rovinách. Inscenační šermiari niekoho zľahka „klepnú“ a on padne a vec je vyriešená. Úpoloví šermiari sa čepeľou dotknú niekoho o pol sekundy skôr a rozhodca im pririekne zásah, rekonštruujúci šermiari naštudujú techniku a ak im začne fungovať, je téma naplnená a fantazijní bojovníci sa niekoho dotknú čepeľou a on si s pobavením odíde vyfasovať nový život.
Všetci sa tým prehrešujeme proti základnej hodnote o čom je šerm a kedy je funkčný.
Všetci (pri vedomí, že za svoje šermiarske úspechy nemusíme zaplatiť životom a že máme nespočetné množstvo opravných jázd) demonštrujeme svojím postojom niekoľko chybných interpretácií o čo v šerme (alebo povedzme v boji) má ísť, ale nejde.

  1. Kedykoľvek sme pripravení zmerať si sily s protivníkom.
  2. Hlavný cieľ je dať súperovi zásah skôr ako on nám.
  3. Zasiahnutím súpera to pre nás končí.
  4. Po boji spokojne ideme na pohárik, alebo na zákusok a nadšene si uplynulý boj vydiskutujeme.


V čom sa mýlime:

  1. V životnej praxi spravidla nie sme nastavení (až na výnimky – rodení násilníci a patologickí sadisti) kedykoľvek vážne nasadiť život, alebo niekoho poškodiť, či zabiť. Aj súboje sa v minulosti diali spravidla najskôr na druhý deň, aby sa človek mohol morálne a vecne pripraviť a prípadne si to rozmyslieť. O tomto bode by sa dalo rozvinúť samostatnú diskusiu, ale myslím, že nie je priamym predmetom našej témy, takže ju dávam len na uváženie.
    V túžbe zvíťaziť je zasiahnuť súpera určite dôležité, ale nie celkom dominantné. Dominantné je totiž PREŽIŤ!
    Prežitie, ak pominieme útek a iné technické mimobojové riešenia, obsahuje pri víťazstve zásah akosi imanentne, ale nie bezpodmienečne. (Alebo zahrnieme do pojmu zásah súpera aj prvok vlastného prežitia ako jeho súčasť?) Znamená to zasiahnuť a sám nebyť zasiahnutý.
    Prečo je prežitie dôležitejšie ako zásah samotný a v čom je také víťazstvo nedostatočné?
    Aby som sa mohol tešiť z úspešného zásahu, musím prežiť. Predstava že všetci sme ako príslušníci hnutia KAMI-KADZE, ktorým na živote nezáleží – hlavne aby vyhrali – je naivná.
    K prežitiu sa viaže aj ďalší obmedzujúci prvok a to je nebyť zranený. Teraz nie kvôli samotnej újme od zranenia, ale kvôli strate tempa. Ak nás totiž súper zasiahne, informácia bolesti je neprehliadnuteľná a naše vedomie na nej uľpie aspoň na zlomok sekundy, kedy hodnotíme to do akej miery nás zásah devastoval – to ale súperovi dáva výhodu, pretože on zatiaľ koná.
  2. Zásahom boj nekončí.
    Protivník, ktorého sme zasiahli nemusí nutne byť nespôsobilý nám uškodiť zo štyroch dôvodov:
    1. pretože ho náš zásah nezdevastoval dosť – objektívna kvalita devastácie nebola dostatočná,
    2. pretože jeho prah bolesti je postavený tak, že zranenie, hoci aj smrteľné, ho v tej chvíli neučinilo nespôsobilým vykonať pohyb – napríklad nás prebodnúť – a potom napríklad aj aj odísť do krovia zomrieť,
    3. adrenalín obsiahnutý v boji a zranení samotnom môže otupiť súperovo vnímanie zranenia natoľko, že ani nezbadá, že nemá ruku, alebo nohu a než si to uvedomí v zotrvačnosti nám ešte odsekne hlavu,
    4. súpera síce náš zásah zlikviduje, ale jeho zbraň, namierená na nás a majúca devastačnú kinetickú energiu pokračuje vo svojej dráhe a zasiahne nás.

    Vedomie takéhoto rizika vedie napríklad pri japonskom Iai-do k tomu že po zásahu prvého kontaktu (nuki cuke – ktorý cielene má narušiť tempo súpera jeho odpútaním pozornosti v dôsledku zranenia) nasleduje vždy plný sek (kiri cuke), ktorý má oddeliť hlavu, alebo súpera preseknúť na dve časti, aby fyziologicky nemohol viac škodiť. Ani to však nie je stopercentné riešenie. Na dokumentovanie predchádzajúcich úvah uvediem niekoľko príkladov:
    • Vo vojne sa bežne stávalo, že vojak, ktorému mína odtrhla chodidlo bežal ďalej a až po chvíli si uvedomil, čo sa mu stalo
    • ostrostrelci majú poučku, že po výstrele sa má stiahnuť a napočítať do troch, kým sa pozrie na výsledok, pretože protivník, trafený do hlavy, alebo srdca ešte môže do troch sekúnd odpovedať
    • pirát Stoertebecker keď ho mali popraviť sťatím, mal ako posledné želanie požiadavku, aby ho sťali postojačky a omilostili tých z jeho spolubojovníkov, okolo ktorých prejde bez hlavy. Tradícia hovorí, že ich bolo sedem a potom mu kat podložil nohu, aby ich nemohlo byť viac.
    A dalo by sa pokračovať aj ďalej.
  3. Naše víťazstvá a prehry, aj keď stres je rovnakej povahy ako v skutočnom boji, predsa len neznamenajú toľko, ako keby sme boli nasadili život. Nestojíme zoči voči ostrej čepeli a nestojíme pred problémom zabiť, alebo byť zabitý. Spravidla prvý osobný zážitok takého druhu silne človeka poznačí. Pritom vstupujú do hry také okolnosti, aké otupujúce môže byť napríklad psychické vyčerpanie po zásahu aj keď nejde o život (kendo napríklad vyžaduje po zásahu prebehnúť okolo protivníka a kričať pritom, aby sme dokumentovali našu schopnosť pokračovať), alebo psychický šok zo zabitia (pokiaľ nie sme otrlí po opakovanom zabíjaní), ako aj náboženský duševný zlom z ublíženia blížnemu svojmu.


Morálno-etické problémy nebudem však ďalej rozoberať, pretože sú vecou duševnej hygieny každého z nás a zasahujú skôr otázku, ČI a PREČO šermovať, než AKO šermovať. A to naviac my ani neplánujeme niekoho poškodiť a preto nie sme v priamej dileme – len by sme mali o nej vedieť.
Ja sám som si vedomý masla na hlave, lebo šermujem.

Takže vraciam sa k technológiám a k otázke, keď už máme súpera zasiahnuť, aký útok je dostatočne devastačný.

Tieto otázky by som rád demonštroval prakticky. Najskôr to bude ideová demonštrácia kuchynským nožom proti uhorke. Chcem ukázať aké sú kvalitatívne účinky ťahaného, tlačeného a rubového seku. Samozrejme ako každá demonštrácia aj táto je ovplyvnená mojou osobnou nedokonalosťou, ale mala by ukázať, že ťahaný sek je výrazne účinnejší ako tlačený a aj ako rubový. Tlačený sek by mal byť účinnejší ako rubový, ale videl som rubové seky, ktoré prevýšili tlačené.
Nasleduje sek na bravčový bok, či koleno mečom a praktická ukážka ochrannej hodnoty odevu pri sekoch na telo.
Na záver porovnáme devastačný účinok ostrého meča s devastačným účinkom palcátu a cvičného meča aký sa bežne používa na naše šermovanie.
Ako vidíte priatelia, vykonať účinný sek dá dosť námahy a je to námaha navyše k tej, ktorú potrebujeme len na samotné prekonanie obrany protivníka. Nepochybujem o tom, že pre mnohých z Vás to nebolo nič nové, ale zároveň je to problém, ktorý nie je ľahké riešiť v žiadnom zo smerov šermu a simulovať tak reálnu situáciu, okrem iného kvôli bezpečnosti. Pri úpolovom šerme stojí otázka takto: veľakrát sa „uchamtíme“ dať súperovi zásah, keď zbadáme šancu, že to „stíhame“. Neviem, či by sme si to dovolili, keby sme boli v rovnakom ohrození ako súper a pri vedomí toho, ako nás čepeľ dokáže zdevastovať .

Vážení kolegovia, dúfam, že vás moje rozumkárenie nenudilo a že pri praktickom výkone šermu vás vedomie účinku zbraní obohatí a bude vám zdrojom oprávneného rešpektu k zbrani samotnej, odvahe a umnosti našich predkov a pokore voči predmetu nášho záujmu, voči ŠERMU.

Bratislava, 18. októbra 2011, doplnené a prepracované po odprednášaní v Trnave 22.októbra 2011

en_USEnglish