Ako sa učiť historicky šermovať?

Možno si poviete, že táto otázka je celkom zbytočná. Predsa sám som pred časom viackrát povedal, že učiť sa možno od Majstra, z kníh, zo životnej skúsenosti a z vyššieho osvietenia. To všetko je pravda, ale…

Tie „ale“ sa vzťahujú na výlučnosť. Tak ako ani cudzí jazyk nie je možné si osvojiť výlučne z učebnice, tak ani šerm nie je možné si osvojiť len z kníh. Učenie sa od Majstra je úspešnejší model, ale neobohacuje človeka tak, ako keď k tomu pridá aj osobné štúdium. Učiť sa len životnou skúsenosťou je najzdĺhavejšia a najzraniteľnejšia cesta plná zakopnutí a omylov a vyššie osvietenie na nás nemusí zostúpiť po celý život ani raz.

Tak teda ako?

Treba to vzájomne prepájať ako sa len dá.

Je dobré čítať šermiarske knihy. Dogmatickí čitatelia však pri tom zabúdajú, že dobové šermiarske knihy neboli nikdy myslené ako učebnice a už vôbec nie pre samoukov. V najlepšom prípade ich autori písali ako príručky pre cvičiteľov a aj to až v 18.-19. storočí. (Pomiňme poznámku v anglickom preklade Grassiho diela Ragione di adoprar…, kde pravdepodobne vydavateľ, aby zvýšil záujem o dielo píše, že kniha je učebnica, podľa ktorej sa hocikto naučí šermovať aj bez majstra. Verím, že by sa Majster Grassi čudoval.)

Úskalie je v tom, že mnohé veci sa v knihách nepopisujú ako samozrejmé a niektoré je písomne aj ťažko vyjadriť, pretože sa ľahšie predvedú, ako popíšu.

Začať prakticky šermovať bez predchádzajúceho poučenia je pokus objaviť objavené. Istotne sa to dá, ale ktovie, či za jeden ľudský život. Takže sa zhodneme, že učiť sa u Majstra je najlepší prvý krok. Pri tej príležitosti by som chcel prijať čínsku definíciu, že Majster je ten, koho ľudia chcú nasledovať a u koho sa chcú učiť – aby nevznikol mylný dojem, že tým myslím len sám seba.

V dnešných časoch vyučujú šerm mnohí učitelia a na žiakoch je, aby si vybrali, kto im „sadne“ najlepšie. Tým však ešte nie je povedané všetko. Treba ešte prebrať systémy, akými sa vyučuje.

Šťastná je skupina ľudí, ktorí cvičia šerm spolu a ktorí alebo majú medzi sebou Majstra, alebo k nim Majster dochádza. Tí majú šancu dozvedieť sa všetko, čo je pedagogicky odovzdateľné a mať sústavnú kontrolu nad svojimi výkonmi a korekciu chybných návykov. Navyše môžu si umenie šermu osvojovať systematicky a tempom, ktoré umožní, aby stíhali pochopiť a získali správne návyky.

Tí, ktorí takéto šťastie nemajú, chodievajú sa učiť na verejné školy a semináre.
Tu sa už dostávame na neistejšiu pôdu.

Existujú totiž dva hlavné druhy seminárov – víkendové a dlhšie trvajúce.
Najskôr si povedzme, čo je a vôbec môže byť náplňou a cieľom ktorých.

Dlhšie trvajúce semináre sú spravidla dvoch druhov – alebo sa na nich preberá celistvá škola (či vyučovací systém), alebo sú kompletnou štúdiou o nejakom špecifickom druhu šermu, či prierezom diela dobového Majstra. Takáto škola je schopná úlohu splniť, pretože jej dĺžku a štruktúru plne ovplyvňuje kompletná účasť frekventantov a organizácia vyučujúceho. Víkendové semináre sú spravidla troch typov:

  • Semináre, nazval by som „zoznamujúce“ s témou a majstrami. Je to forma veľmi módna v zahraničí a netajím sa tým, že ju pokladám za škodlivú, ak nie je následne využité zoznámenie sa na ďalšie prehlbovanie vedomostí.
    Má totiž spravidla takú štruktúru, že sú pozvaní viacerí Majstri a z nich každý má priestor 1-2 hod. aby predstavil svoju „školu“ a takisto 1-2 hod. aby s účastníkmi prakticky cvičil. Čo sa stane? Žiadny Majster nezačne učiť postoj, rovnováhu, dynamiku, držanie zbrane, teda úplné základy. Každý predvedie majstrovské kúsky, aby všetci žasli a uznávali ho. No a potom tiež pochopiteľne precvičuje niečo hodnotné, aby si cvičenci „prišli na svoje“. Čo sa však dá naučiť za 1-2 hod? Ak dokonca viac ako polovica záujemcov nevie stáť a zmysluplne sa hýbať?
    Výsledok?
    Za veľa peňazí (lebo tá kopa Majstrov niečo stojí, sála, ubytovanie a jedlo…) sa veľa šermiarov stretne s veľa Majstrami a môžu odteraz povedať: učil som sa u Majstra XY!
    Ale učili sa naozaj? Nie!
    Takže ak následkom takého seminára nie je dlhodobé učenie u Majstra, ktorý účastníka najviac upútal, tak toto celé bolo nanič a dotyčný môže o rok opäť za veľa peňazí prísť znovu sa nič nenaučiť.
  • Semináre informatívne a špecializované. Tie môžu byť určené alebo širšej verejnosti bez výberu, alebo určitej kvalitatívne zadefinovanej skupine ľudí. Pre širšiu verejnosť bývajú určené informatívne semináre, kde sa im podá dopredu ohraničená informácia a tú si majú možnosť prakticky naskúšať.
    Pre kvalitatívne zadefinovanú skupinu môže byť náplňou špecializované cvičenie (s prednáškou, alebo bez), ktoré im poskytne ohraničený samonosný úsek šermiarskeho umenia – v oboch prípadoch bez ambície budovať ucelenú znalosť.
    Tento cieľ je možné dokonale dosiahnuť a dokonca je to asi aj naúčinnejšia forma na taký cieľ.
    Podotýkam však, že týmto spôsobom je možné si niečo špeciálne prehĺbiť, alebo sa dozvedieť, ale nemožno sa takto naučiť šermovať!!! A to ani pri absolvovaní viacerých takýchto z kontextu vytrhnutých seminárov!
    Tento druh vzdelávania totiž nenadväzuje, nemodeluje človeka, nie je komplexný a nemá spätnú väzbu. Takéto ambície majú semináre nasledujúceho, čiže tretieho druhu.
  • Semináre, ktoré majú cyklicky nahradiť dlhšiu školu, ale kvôli osobnému voľnu žiakov (a možno aj vyučujúceho) sa téma delí. Toto je veľmi zraniteľná forma, pretože:
    • Päťdňový intenzívny kurz sa nedá nahradiť dvomi, ani tromi víkendami. Ponajprv preto, že piatok večer, sobota a časť nedele predstavujú cca 1 ½ dňa, takže dva víkendy sú dokopy 3 dni a 3 víkendy 4 ½ dňa. Sú však aj dva ďalšie dôležité dôvody. Čo sa jeden deň naučí, musí sa na druhý deň zopakovať, inak sa to zabudne. Pri troch víkendoch sú to tri plnohodnotné dni a 1 ½ opakovacieho, pričom v medzitýždní sa intenzívne zabúda, takže sa nedá spoliehať, že na minule naučenie je možné nadviazať.
      Po druhé druhý deň intenzívneho cvičenia je spravidla fyzicky aj psychicky krízový, kedy cvičiaci menej vnímajú. Pri päťdňovom cykle je to jeden z piatich, pri troch víkendoch 3 x ½ = 1 ½ dňa zo 4 ½ dňa.
      A to stále máme na pamäti, že takéto víkendové semináre musia byť týždeň po týždni, inak sa stratí kontinuita.
    • Nie je možné dosiahnuť, aby sa v troch (alebo dokonca štyroch) po sebe idúcich víkendoch dostavili presne tí istí účastníci. Spravidla niekto odpadne a aby sa akcia rentovala, priberie sa náhradník. Čo to spôsobí?
      Náhradník sa ťažko „chytá“ na precvičované veci, lebo mu chýba predchádzajúce cvičenie. Je to pre neho skľučujúce a preťažujúce, zatiaľ čo ostatných jeho zaostávanie brzdí a stúpa aj riziko ohrozenia bezpečnosti výkonu.
      Jediný možný spôsob, ktorý by tento stav riešil je:
      1. nedovoliť zúčastniť sa takému, ktorý náplň predchádzajúceho seminára neovláda
      2. čo znamená, že medzi témami musí byť „opakovací seminár“, na ktorý sa dostavia tí, ktorí na normálny turnus nemôžu. To znamená mať dva turnusy ob týždeň a teda viac, než 4 víkendy, aby sa preklenulo zvýšené zabúdanie.
        To ale predpokladá takú základňu cvičencov, ktorú sotva u nás vieme zaistiť a od učiteľa to vyžaduje enormný organizačno-disciplinárny prístup.
    • Tretia cesta – a asi žiaľ najčastejšia, je že učiteľ rezignuje na systém a berie to „ako príde“ a aby účastníci nemali pocit, že ich ochudobňuje, urobí im ústupky a „spríjemní“ im víkend napríklad menším vyťažením, alebo príjemnejšími hodinami nácviku. Výsledok ale sotva bude zodpovedať pojmu „intenzívny seminár“a učenie sa natiahne a predraží.

Napriek tomu, čo som napísal, všetky spôsoby sú oprávnené na svoj účel a je lepšie ich mať, alebo nemať. K tomu pristupuje potom osobné štúdium a praktická životná skúsenosť, ktorá môže byť scénická, alebo úpolová – čiže praktické meranie síl. Odporúčam oboje. (Účinkovanie pred divákmi dáva veľkú skúsenosť a kto to neskúsil spravidla pri pokuse zlyhá, rovnako ako ten, kto si teoretické postupy nevyskúšal proti protivníkovi a chce sa pomerať.)
Na koniec chcem ešte predstaviť svoj päťdňový systém, pretože som ho vytváral roky a dokonale sa mi osvedčil. (Nevylučujem však, že iní majú iné systémy a tie sa môžu osvedčovať rovnako, alebo lepšie – ale pri doterajšom porovnaní som sa s takým nestretol.)

1. Kurz (Škola) trvá päť dní a je ukončená aprobáciou. Prečo päť?

  • Začíname v nultý (príchodový) deň večer vstupnou teóriou
  • V prvý deň sa preberie hodne nového – máme celodenný čas a všetci sú svieži.
  • Na druhý deň sa dlho opakuje veľa prebratého z minulého dňa a málo času ostane na novú látku. To je dobre, lebo druhý deň je krízový fyzicky aj psychicky.
  • Na tretí deň je treba málo opakovať a veľa času ostane na nové veci. Našťastie, lebo kríza už doznieva.
  • Na štvrtý deň sa viac opakuje a menej preberie.
  • Na piaty deň ostáva na učenie len dopoludnie, takže sa to málo z minulého dňa zopakuje a prípadne niečo doladí. Popoludní je čas na prípravu na aprobáciu a záverečné preskúšanie.

Ako je vidieť, priebeh je harmonický a aprobácia prebehne v koncentrovanom ovzduší.
Ešte si položme otázku, prečo aprobácia? Niektorí sa stavajú do pózy, že oni šermujú pre šerm a že aprobáciu nepotrebujú, niektorí sa z nej vyhovoria. Niekto má námietky, že moje hodnotenie ako skúšajúceho je subjektívne a iní namietajú, že dosiahnuté stupne im k ničomu neposlúžia.
To všetko je pravda – odtiaľ-potiaľ.

Je pravda, že moje hodnotenie je subjektívne. Ale subjektívne stále rovnako – stále som to ja – a nakoniec, ak šermujeme pre šerm samotný, tak nám to ani nemôže vadiť, všakže?
Háčik je v inom.
Aprobácia je skúška stresom a porovnanie sa s ostatnými. Stres je rovnaký, ako pred publikom, len trochu silnejší a má charakter (i keď nie váhu) stresu pri súboji. No a otázky na aprobáciu pokrývajú námatkovo celú prebranú látku. Preto ak sa niekto vyhýba aprobácii, ukazuje priznanú, alebo nepriznanú obavu zo svojho výkonu, pretože ten sa odohrá tam a vtedy a tak, ako sa nám „zadarí“. Jednoducho nemá opravnú jazdu a dostaví sa teda „okamih pravdy“. Každý z nás má istú predstavu o sebe (aj o sebe ako o šermiarovi) v porovnaní voči ostatným a tam sa táto predstava ocitne na miske váh. Zlyháme? Zažiarime?
Preto je mi vždy ľúto, ak sa niekto vyhne aprobácii (ľúto zaňho, aby bolo jasné) a ešte viac, ak potom kritizuje kohokoľvek a čokoľvek, pretože zastávam názor – tým, že zutekal, stratil oprávnenie čokoľvek kritizovať. Myslím si tiež, že taká kritika pramení z uvedomemia si vlastného zlyhania a je to čosi ako „obrana útokom“.
Na druhej strane si myslím pri všetkých výhradách k aprobácii, že jej výsledok je motivačný a že je česť a právnené uznanie dosiahnuť niektoré z vyšších mét.
Dokazujú to moji žiaci, na ktorých som hrdý.

sk_SKSlovenčina